Hrebeňom Nízkych Tatier na skialp lyžiach

Celú zimu sa Michalovi hlavou ženie výzva prejsť hrebeňom Nízkych Tatier na skialp lyžiach. Kedy bude ten správny deň? Musí byť sneh na hrebeni, ani veľa, ani málo, dlhý deň, pekné počasie. 28.marec 2017 vyzerá ako ideálny deň. Deň oddychu po Bokami  bude hádam stačiť.

Neviem si to veľmi predstaviť, šľapať non-stop najmenej 24 hodín. Na časť nízkotatranského hrebeňu sa z domu pozerám každý deň, na lyžiach pri dobrých podmienkach by to mohlo ísť, vravím si. A na prechod sa dávam nahovoriť. Plánovanie nechávam na Michala. On má ambície vysoké. O piatej ráno sa odvezieme autobusom na Donovaly, pôjdeme na ľahko, jedlo si doplníme na Kamienke a Čertovici, na druhý deň ráno by sme mohli byť v Telgárte, odtiaľ sa dopravíme späť na Liptov. No to, že hrebeňovka z Donovalov do Telgártu má vyše 100 km, a väčšinou si ju ľudia plánujú na 3-4 dni som si uvedomila až potom. 6:30 vystupujeme na Donovaloch. Sneh je oproti Liptovu v nedohľadne. Kráčame v lyžiarkach, tenisky by predstavovali zbytočnú záťaž v batohu. Pri každom náznaku snehu v lesíku obúvame lyže. No ďalej si ich už hodný kus nesieme.Kozí chrbát (1 330m) zdolávame ešte na pešo.

Ako stúpame z pásma lesa do pásma kosodreviny smerom na Prašivú (1 652m), zapíname lyže a hneď to ide lepšie. Michalovi sa podarilo svoje “ľahké” lyže na Bokoch zlomiť, a tak som mu požičala svoje, však stačí keď si zapne špičku. Po chvíli šľapania je zrazu špička voľná. Viazko si vybralo svoju slabú chvíľu práve teraz, špička sa zlomila. Och nie, naše plány prechodu sú v ruinách. Niekde na polceste medzi Donovalmi a Chopkom, čo teraz? Na Donovaly späť to hádam nie, keď už tak aspoň na Chopok. A predsa sa tak ľahko nevzdáme. Napadá ma, že doma mám ešte jedny ľahké lyže. Volám otcovi nech donesie lyže do Jasnej, strýko robí na lanovke, vyvezie lyže na Chopok, tam ich vymeníme a pokračujeme. Plán máme.

Z Prašivej na Chopok Michal šľape na jednej lyži, po chvíli to prestáva byť zábavné. Lyže si strieda, neskôr pociťuje bolesť kolena. Naše lyžiarky sú totálne premočené, až tak že žmýkame ponožky, a po tráve bežíme bosí. Konečne vidíme Chopok a naša vidina dobrého jedla na Kamienke a najmä funkčných lyží je už skutočná. Kiežby nás tam čakali aj suché lyžiarky. Posilňujeme sa kofolou, parenými buchtami a klobáskou a pociťujeme skutočný príval energie. Náš cieľ prechodu sa mení na Čertovicu. Motivujeme sa tým “veď z Ďumbiera na Čertovicu to je už iba z kopca”

Popod Ďumbier sa premotávame cez kosodrevinu a skaly, premočené pásy sa odliepajú. Slnko zapadá. Od Štefáničky už šľapeme po tme. So snehom to nie je najhoršie. No kopčeky sa akosi množia a jazda z kopca ako sme si predstavovali sa nejak rozplynula. Sneh ktorý bol cez deň mokrý sa zmenil na zmrznutý firn a po úzkom páse snehu medzi kosodrevinou naše nohy bojujú s ľadovým snehom, klesaním, pľuzgiermi, tmou. Parádny zjazd ako sme si to predtým predstavovali sa zmenil na nočnú moru. Pred polnocou prichádzame na Čertovicu s najväčšou túžbou vyzuť si lyžiarky. 

Začíname riešiť čo ďalej. Najvhodnejšia možnosť je nájsť ubytovanie a ráno chytiť nejaký autobus. No na Čertovici po lyžiarskej sezóne “skapal pes” ani náhodou nie je nič otvorené alebo v prevádzke. Autobus do Hrádku alebo Liptovského Mikuláša ide najskôr doobeda a na to aby sme volali priateľom alebo rodine sme moc hrdí. Pozbierali sme všetky sily a začali schádzať stále v lyžiarkach po asfaltke na Vyšnú Bocu. Hovoríme si hádam niekoho stopneme. Rýchlo sme vyšli z omylu po polnoci asi ťažko. Po 45 minútach chôdze po asfalte sme chytili internet zavolali taxík z L. Mikuláša nech to stojí čo chce. Po dobrej pol hodinke sa rúti taxík hore dolinou a sme zachránení, vidíme už len sprchu a posteľ. Naša výzva prechod Hrebeňom Nízkych Tatier na skialp lyžiach ostáva otvorená na ďalšie zimy :)  Ak ťa láka zažiť niečo podobné, alebo niečo oveľa príjemnejšie na lyžiach určite si z našej ponuky vyberieš. http://slavic.sk/skitouring